drevený artikulárny kostol Kostol drevený

Kostol Najsvätejšej Trojice, známy ako drevený artikulárny kostol v Kežmarku, je sakrálna stavba z roku 1717 v Kežmarku v Prešovskom kraji. Od roku 2008 je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Pamiatka je evidovaná Pamiatkovým úradom SR pod číslom ÚZPF 2582 ako Kostol drevený.

História stavby siaha do roku 1682, keď cisárska komisia určila miesto výstavby kostola na predmestí za mestskými hradbami, za Výšnou bránou pri kamennom hostinci z roku 1593. Výstavba sa opierala o artikuly z Viedenského snemu z roku 1681, ktoré povoľovali evanjelikom stavbu kostolov za mestskými hradbami za špecifických podmienok a obmedzení. V liste z 24. mája 1687 nariadil kapitán Horného Uhorska gróf Štefan Csáky Kežmarčanom okamžite začať stavať modlitebňu. Keďže prízemná stavba pôvodného kostola nepostačovala evanjelikom z mesta a okolia, v roku 1688 vyslali mešťanov Pavla Vitalisa a Jána Michaelidesa zbierać prostriedky po protestantskom severe Európy. Po návrate v roku 1690 však z vyzbieraných peňazí po odčítaní výdavkov zostalo len 274 uhorských zlatých, čo na stavbu nestačilo. Na jar roku 1717 sa začali búracie práce a príprava na prestavbu, pričom bohoslužby sa konali v náhradných priestoroch v majery vdovy po Jakubovi Krayovi. Dňa 1. júna 1717 bola podpísaná zmluva s popradským staviteľom Jurajom Müttermannom a druhá zmluva s drevorezbárom Jánom Lerchom. Vedením stavby boli poverení mešťania Kristián Rochlitz, Daniel Cornides a Ján Toppertzer. S finančnou a materiálnou pomocou bohatých rodín, ako bol barón Imrich Lužinský z Lendaku, išla prestavba rýchlo a už 15. augusta 1717 bol kostol vysvätený v nemeckej aj slovenskej reči. V roku 1892 bol chrám zaradený medzi pamiatky chránené štátom a v roku 1985 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Cirkev ho v roku 1967 dala do správy Múzea v Kežmarku pod podmienkou opravy, k čomu však nedošlo, a kostol bol cirkvi vrátený až v roku 1991, keď sa začali opravy trvajúce do roku 1996.

Kostol má pôdorys rovnoramenného gréckeho kríža s dĺžkou 34,68 metra, šírkou 30,31 metra a výškou 20,60 metra. Z pôvodného kostola sa zachovali neskororenesančná krstiteľnica z roku 1690 a kamenné epitafy z roku 1688. Stavba pôvodne nestála na murovaných základoch, ale na základoch z trámov z tisového dreva, ktoré boli pri poslednej oprave nahradené tehlami. Trámy stavby sú z červeného smreku a pri stavbe nebol použitý žiaden kovový materiál, výlučne iba drevené klince, kliny a skoby. Jedinou kamennou časťou kostola je sakristia. Ramená stavby sú zaklenuté širokou valenou klenbou, ktorá spočíva na štyroch točených nosných pilieroch a na obvodových múroch. Stavbu spevňujú štyri malé prístavby v rohoch. Fasáda kostola je tvorená hlinenou mazanicou s plevami, uchytenou na drevených kolíkoch. Pri rekonštrukcii bolo použitých 35 000 dubových kolíkov nahadzovaných tradičným ručným spôsobom. Sedlová šindľová strecha je členená štítmi a podlomenicou. Osvetlenie zabezpečuje 15 okrúhlych vitrážových okien, 6 šesťdielnych okien s vitrážami a 1 štvorcové okno, hoci pôvodné vitráže z 18. storočia sa pri generálnej oprave stratili. V budove sa nachádza šesť drevených chórov: mládenecký chór na severnej strane s výjavmi zo starého zákona, dievčenský chór na južnej strane s drevoryzbami v tvare anjelských hlavičiek, neskorší prechodový učňovský chór a ďalšie chóry. Na prízemie a chóry sa zmestí celkom 1541 sediacich osôb.

Barokový interiér dopĺňa obraz Svätej trojice nad oltárom a stropná maľba, ktorá začala vznikať v roku 1717. Stropná maľba znázorňuje modré nebo s oblakmi, dvanástimi apoštolmi a štyrmi evanjelistami a jej tvorba sa pripisuje levočským maliarom Kramerovcom. Pôvodná dlažba z udupanej hliny bola neskôr prekrytá drevenou podlahou s kamennými náhrobnými epitafmi zo 17. až 19. storočia. Pri poslednej oprave bola podlaha pod lavicami vydláždená kamennými kockami, pričom sa v zemine našlo asi sto kovových mincí z 15. až 20. storočia. Hlavný oltár z roku 1718 je dielom drevorezbára Jána Lercha. V roku 1727 ho dali pozlátiť a premaľovať lekárnik Joachim Augustín Weiss s manželkou Martou Várady-Szakmáry. Ústredným motívom oltárnej polychrómovanej drevorezby je Kalvária s maľovaným pozadím, postavami Panny Márie, Jána Krstiteľa, Márie Magdalény, starozákonnými postavami Mojžiša a Árona a trojičným súsoším v nadstavbe.

V roku 1893 bola zo statických dôvodov odstránená vežička na streche, ktorá bola rekonštruovaná v roku 1798. Okolo kostola stával múrik, ktorý pre zlý stav v roku 1900 zbúrali. V roku 1985 bol kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a v roku 2008 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Drevený artikulárny kostol dokumentuje náboženské pomery a staviteľské umenie minulých storočí bez použitia kovových spojov.